Poplatky, ktoré bude potrebné zaplatiť na aktuálny školský rok, budú prerokované na rodičovskom stretnutí v septembri a po odsúhlasení rodičmi budú zverejnené sumy- poplatok na hygienické potreby, členstvo OZ,poistné

 

Prerokované platby na RZ dňa 19.9.2023:

1. Hygienické potreby......10 eur

2. Poistné..........................4 eurá

3. OZ Kamka.....................10 eur...........ďalší súrodenec 3 eurá

Poplatky je potrebné uhradiť do 30.9.2023

Spôsobu úhrady príspevku za pobyt dieťaťa v materskej škole v šk. roku 2023/2024

V šk. roku 2023/2024 sa bude príspevok na čiastočnú úhradu výdavkov materskej školy za pobyt dieťaťa v materskej škole uhrádzať formou bezhotovostného platobného styku (trvalým príkazom alebo príkazom na úhradu). Príspevok môžete uhradiť jednorázovo alebo každý mesiac do 10.dňa.

Je dôležité dodržiavať nasledovné pokyny:

 VARIABILNÝ SYMBOL 

musí sa uvádzať z dôvodu identifikácie platby – je to číslo osobného spisu dieťaťa, ktoré bolo pridelené dieťaťu a tento VS sa počas dochádzky nemení V prípade, že ho neuvediete, platba bude vrátená na číslo účtu, z ktorého bola poukázaná !!! Pre identifikáciu účelu platby prosíme do popisu uviesť MŠ + meno dieťaťa

 

Platby od 01.01.2024

SUMA: 16 € mesačne

• za obdobie január - jún v sume 96 € do 10.1.2024 alebo mesačne po 16 € do 10. dňa v mesiaci

 

 ČÍSLO ÚČTU

Bankový účet č.         83 44 51 5004 / 5600             Prima banka Slovensko, a.s.

IBAN:                        SK81 5600 0000 0083 4451 5004

BIC kód banky:          KOMASK2X

Pre identifikáciu platby prosíme do popisu uviesť účel + meno dieťaťa (napr. MŠ meno dieťaťa)

 

DÁTUM ÚHRADY:

Finančné prostriedky musia byť pripísané na účet najneskôr 10.dňa v mesiaci z dôvodu mesačnej uzávierky. Vzhľadom k tomu, že prevod medzi bankami trvá 2-3 dni, je VEĽMI DOLEŽITÉ, aby ste dodržiavali dátum úhrady. V prípade, že platba bude na účet pripísaná po tomto termíne, automaticky bude vrátená na číslo účtu z ktorého bola poukázaná.

POZOR ČÍSLO ÚČTU A VARIABILNÉ SYMBOLY PRE MŠ A ŠJ SÚ ROZDIELNE !!!

 

Príspevok v materskej škole sa neuhrádza za dieťa:

1. ktoré plní povinné predprimárne vzdelávanie (predškoláci),
2. ak zákonný zástupca dieťaťa predloží riaditeľovi materskej školy doklad o tom, že je poberateľom dávky v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi
3. ktoré je umiestnené v zariadení na základe rozhodnutia súdu.
4. ktoré nedochádzalo do materskej školy v čase školských prázdnin.
5. v prípade ak chýbalo celý mesiac z dôvodu choroby- potrebné lekárske potvrdenie

 

---

  

AKO   POMOCŤ   SVOJMU   DIEŤAŤU  PRI   VSTUPE   DO  MATERSKEJ  ŠKOLY

 Každý začiatok je ťažký

Vstup do materskej školy je prvým krokom do spoločnosti. Táto udalosť môže priniesť problémy ako pre dieťa, tak i pre rodičov. Sú deti, ktoré si v novom prostredí zvykajú ľahšie, tešia sa a s ľahkosťou nadväzujú kontakty s osobami pre ne doposiaľ neznámymi. Iné sa tešia tiež, ale po prvých skúsenostiach odmietajú vstup do kolektívu, potrebujú na adaptáciu viac času.Sociálne skúsenosti, ktoré dieťa získa v materskej škole, určujú v budúcnosti jeho vzťahy v skupine, majú rozhodujúci podiel na utváranie osobnosti.Pobyt v materskej škole prináša množstvo zmien: iný režim dňa, prítomnosť veľa ďalších detí, akceptovanie cudzej osoby ako osoby kľúčovej, každý má nárok na všetko rovnakou mierou i na pozornosť učiteľky, niektoré ich priania nie sú hneď a rýchlo splnené, alebo nie sú splnené vôbec.Sú aj také prípady, že si nádejný škôlkár na materskú školu – kolektív a nový denný program nezvykne vôbec. Aj to sa stáva. Ale skutočne len a len výnimočne.

Ako môžu pomôcť rodičia doma:

Pri vstupe do materskej školy sú na deti prvýkrát kladené viaceré požiadavky naraz. Rodičia svojmu dieťaťu uľahčia vstup tým, že mu umožnia zbierať skúsenosti už predtým a pomôžu mu s požiadavkami vysporiadať sa postupne.

    1.Trénovať odlúčenie

Už pred vstupom do materskej školy by sa malo  vedieť dieťa zaobísť krátku dobu bez matky. Príležitostné odlúčenie umožní dieťaťu získať istotu, že mu matka neutečie a že sa vráti. Tieto prvé skúsenosti sa pozitívne prejavia len a len vtedy, keď sa rodičia vrátia v dohodnutú dobu.

Tiež  pre matku môže byť ťažké odlúčiť sa od dieťaťa na pol dňa, alebo dokonca na celý deň a nechať dieťa v starostlivosti „cudzích“ osôb.

Dlhé lúčenie matky s dieťaťom (ráno) je pre obidvoch bolestné a nikomu nepomáha, práve naopak. Dlhé lúčenie dieťa zneisťuje, pretože zvláštne chovanie matky podnecuje a potvrdzuje jeho strach.

2. Umožniť stretávanie s inými deťmi

Už pred vstupom do materskej školy môžeme deťom sprostredkovať kontakt s deťmi (napr. detské ihrisko), aby sa naučili s nimi vychádzať.

3.Zoznámenie detí s materskou školou

Rozprávajte deťom o materskej škole. Usilujte sa však byť reálny, čiže žiadne fantázie o tom, aké krásne hračky ich tam čakajú a k tomu ešte dobrí kamaráti. Pri dnešnej domácej výbave detských izieb sa môže stať, že vášmu dieťaťu v materskej škole na prvý pohľad žiadna z hračiek do oka nepadne, a už je tu zbytočné sklamanie. V prípade, že predsa len prejaví záujem o niečo, práve v prvých dňoch sa môže stať, že s hračkou sa bude hrať iné priebojnejšie dieťa, ktoré sa jej len tak ľahko nevzdá. Ku sklamaniu z prvých dojmov pristúpi aj presvedčenie, že mama alebo oco klamú : veď predsa povedali, že ...

Je vhodné vyjsť si na vychádzku k areálu materskej školy. Nezáväzne, len tak cez plot, hádajte spolu s vašim dieťaťom, čo môže byť vo vnútri (opäť reálne), obzrite si dvor, hojdačky, preliezačky…

4. Brať ohľad na telesnú záťaž

Začiatok v materskej škole je pre deti telesne náročný. Deti rýchlo vyčerpajú svoje sily, pretože deň v materskej škole je pre ne veľmi únavný. Bezprostredne po návšteve materskej školy dieťa potrebuje čas na odpočinok. Väčšie aktivity, ako veľký nákup, prechádzku po meste, návštevu ihriska a pod., by sme mali odložiť.   U detí menej telesne zdatných musíme odhadnúť dĺžku pobytu v MŠ, aby sme nezväčšovali ich zaťaženie.

5.Zabrániť vzniku ďalších záťaží

Pri najmenšom počas prvého kritického obdobia by sme deti nemali zaťažovať ďalšími požiadavkami a veľkými zmenami (napr. sťahovanie, a pod.) V niektorých prípadoch je vhodné vstup do škôlky o niekoľko mesiacov odložiť.

6. Zosúladiť režim dňa dieťaťa s režimom v MŠ. Je jedno z najdôležitejších kritérií ako dieťa zvládne nástup do MŠ. Pevný a pravidelný režim dodáva dieťaťu istotu. Vie čo ho čaká, kedy príde mama a pod.  Je vhodné, aby dieťa večer chodilo spať v tú istú hodinu, aby sme ho ráno nemuseli budiť (dieťa je potom mrzuté a ťažšie znáša príchod do MŠ). Tiež je dobré nadstaviť čas odpočinku od 12,30 do 14,30 ako v MŠ. A čas desiaty, obeda a olovrantu. (viď čas ako prebieha deň v MŠ). Ak dieťa kojíte, alebo pije mlieko s fľaše najmä pred spaním, pokúste sa to do nástupu do MŠ ukončiť. V opačnom prípade to pre dieťa bude náročnejšie.

 

Aké okolnosti v rodinných pomeroch sťaž,ujú vstup do materskej školy

         Očakávali by sme, že pre deti, ktoré majú súrodenca, bude vstup do materskej školy ľahší ako u jedináčikov, pretože už majú napr. skúsenosti s tým, že sa musia deliť o osobu, ku ktorej majú citový vzťah.

Môže sa stať, že práve opak je pravdou, prečo to majú niektoré deti so súrodencami ťažšie, má niekoľko dôvodov :

• problémy pri vstupe do materskej školy sa líšia podľa toho, či je dieťa mladšie alebo staršie medzi súrodencami.
• Ak má trojročný nováčik len krátku dobu mladšieho súrodenca, môže sa pri vstupe do škôlky cítiť odstrčený a odložený.
• Ak je sám mladší alebo najmladší zo súrodencov, musí sa pravdepodobne po prvýkrát v živote zaobísť bez obvyklej podpory starších súrodencov.

Je tiež možné, že rodičia jedináčikov v snahe nahradiť chýbajúceho súrodenca, sa snažia skôr a intenzívnejšie nadviazať kontakty s ďalšími deťmi. Jedináčikovia tak majú oveľa väčšie skúsenosti s vrstovníkmi ako deti so súrodencami.

Nováčikovia s menšou telesnou odolnosťou pociťujú pri vstupe do materskej školy väčšie zaťaženie. Viachodinový pobyt uprostred hlučných a vyvádzajúcich detí je pre ne telesne namáhavý. Takéto deti sa skôr unavia a všetkého majú dosť. V materskej škole je tiež väčšia pravdepodobnosť, že sa menej telesne zdatné dieťa nakazí a ochorie, takže musí byť často doma. Keď deti navštevujú materskú školu nepravidelne, je pre ne oveľa ťažšie dosiahnuť pevné miesto v skupine a udržať si ho.

Rodičia, ktorí okrem najnutnejších vecí (umývanie, obliekanie, jedlo a pod.) venujú svojím deťom málo času (menej než 60 minút denne), im veľmi sťažujú novú situáciu.

Ak rodičia nedajú deťom možnosť samostatne objavovať svoje okolie i keby bolo spojené s určitými rizikami (napr., že dieťa spadne, že sa zašpiní a pod.) nevyvinie sa u detí žiadna dôvera vo vlastné schopnosti. Vstup do škôlky bude pre tieto deti veľmi ťažký. Deti si totiž nevedia predstaviť, že by mali samé obstáť a splniť všetky očakávania a požiadavky v materskej škole.

Nedodržiavanie dohodnutých pravidiel, nedôsledná výchova už v rodine. Napríklad: keď sa pôvodné „nie“ niekedy zmení na „áno“ a niekedy  zostane „nie“, dieťa  nevie, čo je vlastne povolené a čo nie. Chýba mu jednoznačné pravidlo chovania, preto je už pred vstupom do materskej školy neisté pretože nevie, ako sa má chovať. So vstupom do materskej školy najviac pribúdajú nové pravidlá a neistota dieťaťa ešte stúpa.

Deti, ktoré majú za sebou nejakú negatívnu skúsenosť (napr. rozvod rodičov, dlhodobý pobyt v nemocnici), majú spravidla väčšie problémy s prispôsobením sa materskej škole. Následkom predchádzajúceho zážitku nie sú „zocelené“ a reagujú veľmi citlivo.

Bojazlivé deti väčšinou po vstupe do MŠ zistia, že sa nenaplnili ich najčernejšie obavy a uľaví sa im.

Rodičia, ktorí od začiatku dávajú dieťa do MŠ na celý deň, musia počítať s tým, že sa dieťa bude horšie prispôsobovať a bude mať viac problémov. Celodenná návšteva MŠ je pre nováčika podstatne namáhavejšia ako poldenný pobyt.

Nestrašte deti MŠ! Počkaj veď v MŠ si s tebou dajú rady... a pod.

Prečo je MŠ pre dieťa dôležitá?

• Návšteva MŠ predstavuje šancu a výzvu zároveň.
• Deti sa učia pohybovať v skupine, učia sa presadzovať svoje priania a záujmy prijateľným spôsobom.
• Učia sa byť samostatné a nezávislé a rastie ich sebadôvera a seba vedomie.
• Učia sa deliť a zachovávať pravidlá skupinového spolužitia.
• Spoznávajú, čo to znamená nadväzovať priateľstvá a učia sa znášať sklamanie.
• Spoznajú veľa nového, nadobudnú veľa poznatkov, zručností, ktoré v rodine nezískajú.
• Deti , ktoré málo rozprávajú začnú komunikovať.
• Pani učiteľky sú odborníčky vo výchove a vzdelávaní, pomôžu odhaliť prípadné odchýlky, problémy vo vývine prípadne pomôcť a poradiť, odporučiť ako dieťaťu pomôcť, prípadne ho rozvíjať.

 

Materská škola je zariadenie, ktoré pomáha dopĺňať rodinnú výchovu nie ju nahradiť. Je miestom, kde deti prežívajú väčšinu dňa. Učiteľky materskej školy sa usilujú pomôcť Vášmu dieťaťu prekonať všetky ťažkosti súvisiace so vstupom do materskej školy, pretože pre deti je tento vstup významným medzníkom začlenenia sa do kolektívu rovesníkov samozrejme za Vašej účasti.       

Ako prebieha deň v materskej škole.

Život detí v MŠ sa riadi organizáciou dňa, ktorá je prispôsobená veku detí a akceptuje psycho-somatické  potreby detí.

Ráno sa deti približne do 7,30 stretávajú v stretávacej triede. Odkiaľ sa deti rozchádzajú do svojich tried.

Deň v MŠ po príchode dieťaťa sa začína hrami a hrovými činnosťami podľa výberu detí, ktoré organizuje učiteľka – predkladá a pripravuje pre deti rozmanité činnosti, ktoré pomôžu dieťaťu ráno sa správne naladiť do nového dňa. (konštruktívne, výtvarné, pracovné, individuálne pracuje s dieťaťom, ktoré vyžaduje viac pozornosti a pod). Nasleduje zdravotné cvičenie, ktoré môže mať formu motivovaného cvičenia, alebo je to hudobno-pohybová hra, cieľom je rozohriatie a precvičenie jednotlivých častí tela.

Po hygiene a desiate učiteľka plynule prechádza k organizovanej časti dňa, ktorá má formu vzdelávacích aktivít, počas ktorých si deti osvojujú a plnia ciele so školského vzdelávacieho programu „Náš kamarát bocian“. Poznatky,  ktoré si deti osvojujú úzko nadväzujú na ich aktuálnu vedomostnú úroveň, sú z ich blízkeho okolia a ľahko formulované ich detskému  chápaniu fungovania sveta. Nezabúdajte že deti predškolského veku sa učia predovšetkým hrou a v hre. Výsledky z aktuálnej témy týždňa (zvládnutých úloh) často tvoria výzdobu chodieb.

Nasleduje hygiena a pobyt vonku. V rámci pobytu vonku učiteľky dbajú o jeho primeranú  dĺžku, nakoľko prispieva  k otužovaniu detí a predchádzaniu chorobám. Pobyt vonku má organizovanú časť – vo forme vychádzky, pohybových aktivít a voľnú, podľa poveternostných podmienok a momentálnych záujmov detí. Po návrate do MŠ z pobytu vonku nasleduje hygiena, obed,  po ňom opäť hygiena a postupný  kľudný prechod na prípravu na odpočinok. Pri odpočinku detí učiteľka  využíva čítanie rozprávok, počúvanie MG – CD nahrávok. Po odpočinku, hygiene a olovrante majú deti možnosť  zvyšnú časť dňa prežiť v odpoludňajších záujmových činnostiach, ktoré opäť organizuje učiteľka podľa aktuálnej nálady  a záujmov detí. Po 15,00 sa deti stretávajú v spoločnej triede na prízemí odkiaľ sa rozchádzajú domov.

Každý deň prežitý v MŠ má byť plnohodnotný a zmysluplný, dieťa má domov odchádzať s pocitom  spokojnosti a dobre prežitého dňa.

Vy – rodičia môžete jeho zvyšok obohatiť rozhovorom s dieťaťom – čo prežilo v MŠ, zahrať sa s ním,  večer mu prečítať časť z jeho  obľúbenej knižky. 

A na záver

V posledných rokoch sa deti adaptujú v prostredí MŠ pomerne dobre, horšie je to s adaptáciou rodičov. Dajte deťom pocítiť, že ste naň hrdí, že ho veľmi ľúbite a pobyt medzi kamarátmi je tá najúžasnejšia vec na svete. Strach vo vašich červených očiach mu istotu nedodajú.

Akékoľvek obavy a otázky riešte otvorenou komunikáciou s triednymi učiteľkami prípadne s pani zástupkyňou.

---

      ROZVÍJAME ZRUČNOSTI PREDŠKOLÁKA (materiál pre rodičov)                                   klikni sem Ako_rozvijat_zrucnosti_potrebne_pre_skolu.docx​

                                              a sem  ROZVOJ-_odporucania_(1).doc

---

​MATERIÁL PRE  PREDŠKOLÁKOV PRE ÚSPEŠNÉ ZVLÁDNUTIE ŠKOLY

( materiál CPPPaP v Ružomberku vytvorený na základe preventívneho vyšetrenia školskej zrelosti)

stiahnuť tu Cvicenia_pre_predskolakov.docx

---

SPRÁVNY ÚCHOP (DRŽANIE) CERUZKY- Spravny_uchop_pisadla.doc

---

11 dôvodov prečo by deti do 12 rokov nemali používať smartfóny ani tablety

 

            Technológia sa stále rozvíja a už niekoľko rokov nám umožňuje žiť pohodlnejší život. Viete ale, čo tieto mobilné zariadenia spôsobujú deťom?

Deti by mali mať zamedzený prístup k zariadeniam ako mobilné telefóny, tablety a podobne. Tieto technológie majú na deti 4 až 5 krát nepriaznivejší účinok ako bežné televízory. To môže u nich viesť k vývojovým poruchám.

            Veľa štúdií poukazuje na to, že dané technológie deti poškodzujú. Napriek tomu mnohí dospelí svojim ratolestiam k nim naďalej umožňujú neobmedzený prístup.

Nielen deti, ale dokonca aj batoľatá sa dnes ponárajú do virtuálneho sveta, čo ich ochudobňuje o kriticky dôležité faktory pre ich správny vývin, správanie a učenie.

            Tu nasleduje 11 dôvodov, prečo by ste svoje deti mali držať preč z dosahu elektronických zariadení:

1. Rýchly rast mozgu

Medzi narodením a 2 rokmi sa objem mozgu dieťaťa strojnásobí a pokračuje v rapídnom rozvoji až do veku 21 rokov. Skorý vývoj mozgu je ovplyvňovaný stimulmi z prostredia, respektíve ich nedostatkom. Mozog vystavený nadmernému používaniu týchto technológii ukázal neskôr sklony k nedostatku pozornosti, oneskorenému kognitívnemu vývoju, poškodeniu schopnosti učiť sa, zvýšenej impulzívnosti a zníženej schopnosti samoregulácie. (poruchy správania, netrpezlivosť, strata schopnosti ovládať sa)

2. Spomalený vývin

Mobilné technológie obmedzujú pohyb detí, čo spomaľuje ich vývin. 1 z 3 detí prichádza do školy s oneskoreným mentálnym vývojom, čo nepriaznivo ovplyvňuje ich akademické napredovanie.

Pohyb posilňuje pozornosť a schopnosť učiť sa. Keď sa používajú technológie pred 12. rokom života, má to na deti neblahý vplyv.

3. Epidémia obezity

Deti, ktorým je dovolené mať vo svojej detskej izbe elektronické zariadenia, majú o 30% vyššie riziko obezity. U 30% obéznych detí dochádza k rozvoju cukrovky.

Obézny ľudia majú oveľa väčšie riziko infarktu a mozgovej mŕtvice. To výrazne skracuje ich vek dožitia. Deti 21. storočia môžu byť prvou generáciou, ktorá neprežije vlastných rodičov.

4. Nedostatok spánku

60% rodičov u svojich detí nekontroluje používanie mobilných technológii. 75% detí má povolené ich používať v detských izbách. Uvedených 75% detí má permanentne nedostatok spánku a to až do tej miery, že to ovplyvňuje ich známky v škole.

5. Mentálne ochorenia

Nadužívanie technológii je príčinným faktorom mnohých duševných chorôb ako depresia, úzkosť, porucha nadväzovania vzťahov, nedostatok pozornosti, autizmus, bipolárna porucha, psychóza a problémové detské správanie. Dnes má 1 zo 6 detí nejaký problém s duševným zdravím.

 

6. Agresivita

Násilie v médiách vyvoláva agresivitu aj u detí. Mnohé hry v mobiloch sú násilného alebo sexuálneho charakteru, čo má na deti rovnako nepriaznivý vplyv. Deti prenášajú virtuálny svet do reality do hry, správania sa k rovesníkom, dospelým.

7. Digitálna demencia

Média zobrazujúce rýchly pohyb dokážu vyvolať nedostatok pozornosti a zníženú koncentráciu. Zhoršenú pamäť tým, že mozog preusporadúva neurónové spojenia v prednej mozgovej kôre. Deti, ktoré nedokážu koncentrovať svoju pozornosť, sa nedokážu ani učiť.

8. Závislosť

Keď rodičia vystavujú deti väčšiemu množstvu technológii, sami sa od nich odpútavajú. Pri absencii väzby rodiča a dieťaťa, sa dieťa viaže na zariadenia. To následne vedie k závislosti. 1 z 11 detí vo veku 8 až 18 rokov je dnes závislých na technológiách.

9. Emisia elektromagnetického žiarenia

V máji 2011 klasifikovala svetová zdravotnícka organizácia (WHO) mobilné telefóny do rizikovej kategórie 2B (možný karcinogén) práve kvôli ich radiačným emisiám.

10. Neudržateľnosť

Spôsob, akým sú dnes deti vychovávané a vyučované v oblasti technológii, je neudržateľný. Deti budúcnosti bohužiaľ nebudú, pretože neexistuje budúcnosť pre deti, ktoré nadužívajú technológie.

11. Záťaž pre oči

Je bežné, že u detí, ktoré celé hodiny pozerajú na obrazovku, sa rozvinú ochorenia zraku. Vraví sa im aj syndróm počítačového videnia.

Nedávno médiami prebehla správa, že dnes je o 30% viac detí krátkozrakých. Príčinou je jednak dlhodobé pozeranie do blízka a tiež nedostatok denného svetla, keďže deti sedia doma pri obrazovkách namiesto hrania sa vonku.

Problémom so zrakom u detí dokážete predísť tak, že im budete limitovať čas ich sledovania na 30 minút denne.

            Mnohí rodičia sú nešťastní z toho, koľko času trávia ich deti na počítači, alebo s mobilným telefónom. Ak sa pokúsia užívanie techniky regulovať, narazia na tvrdý odpor. "Najdôležitejšie je nastaviť striktne pravidlá používania. Keď dáte dieťaťu k Vianociam tablet, musíte rátať s tým, že sa bude pri odobratí zlostiť. V tej chvíli mu ponúknite inú aktivitu. Keď na to nepristúpi, nechajte ho tak. Nech sa pokojne hnevá. Prestaňte s ním komunikovať a tablet mu rozhodne nevracajte. Nikdy neustupujte. Vy rozhodnite, koľko času denne bude s tým tabletom vaše dieťa tráviť. U šesťročného dieťaťa odporúčam maximálne dve polhodiny za deň," radí klinická psychologička Blanka Pöslová.

 

Prejavy a poruchy správania detí

predškolského veku

           

Obdobie predškolského veku má značný vplyv na ďalší život jedinca. Dôležitú úlohu pri formovaní postojov, názorov, formovaní osobnosti dieťaťa predškolského veku má rodina a aj materská škola. Dieťa, ktoré má v prvých rokoch dobré emocionálne zázemie, získava lepšie predpoklady pre duševný vývin, je samostatnejšie, aktívnejšie, úspešnejšie. Obdobie medzi 3. a 6. rokom sa všeobecne považuje za obdobie aktívnej spoločenskej prispôsobivosti, keď sa čoraz viac uplatňuje uvedomelosť vo vzťahu k rodičom, vychovávateľom. Z vývinového hľadiska je teda veľký predpoklad k tomu, že včas podchytené nevhodné správanie u detí predškolského veku možno eliminovať alebo pretransformovať do prijateľnej podoby a predísť vážnejším prejavom maladaptívneho správania.

            V spoločenskej praxi sa môžeme stretnúť s rozličnými podobami nežiadúceho alebo deformovaného správania detí, mládeže a dospelých. Pod súhrnný názov poruchy správania sa zaraďuje skupina odchýlok od normálneho, primeraného správania. V súčasnosti nie je jednotná definícia na vymedzenie porúch správania.

J. Grác definuje problémové správanie ako také prejavy jednotlivca, ktorými sa odchyľuje od prijatých zvykov a noriem spoločnosti, v ktorej žije, čím viac alebo menej vytvára ťažkosti sebe a druhým.

            U detí predškolského veku ide skôr o neuvedomelé narušovanie normy, niekedy o neschopnosť prispôsobiť sa bežným výchovným požiadavkám. Ako som už uviedla, tu je dôležité, aby dieťa vedelo tiež odkiaľ a pokiaľ sú tie stanovené hranice, aby nebola narušená norma spoločnosti, v ktorej žije.

Poruchy správania charakterizuje:

Ø  Odchýlka od bežného očakávaného správania

Ø  Vysoká frekvencia výskytu negatívnych prejavov správania

Ide o extrémne správanie, ktoré porušuje sociálne očakávanie primerané veku, teda je závažnejšie ako príležitostná detská neposlušnosť, ojedinelé výstrelky, miernejšie formy hyperaktivity, emočné výkyvy a pod. Poruchy správania, viažuce sa niekedy na emocionálne poruchy alebo maladjustáciu, majú širokú variabilitu foriem. Niekedy sa iba málo alebo vôbec neviažu na konkrétne dianie (napr. v triede), na hru, komunikáciu alebo inú interakciu. Môže ísť napr. o opakovanú agresiu, pohybový nepokoj a pod. Títo jedinci majú často problémy vo výchovno – vzdelávacom procese, „v školských zručnostiach“ a je dosť veľkým problémom organizovať pre nich adekvátne stratégie výučby.

 

Niektoré prejavy porúch správania, ktoré sú typické pre predškolský vek a vyskytujú sa u detí v materských školách:

1.     Hyperaktivita

V materských školách sú pomerne často problémom nadmerne živé – hyperaktívne deti. Tieto deti sú nápadné najmä motorickým nepokojom, nesústredenosťou, mnohovravnosťou.

Keďže sa hyperaktivita často viaže s deficitom v oblasti pozornosti, Americká psychologická asociácia ju nazvala AD/HD (attention deficit + hyperactivity disorder).

Mnohé deti s AD/HD vykazujú tiež agresívne prejavy, výukové ťažkosti, rôzne neurologické poruchy (ľahká mozgová disfunkcia, poruchy koordinácie pohybov), poruchy v oblasti vizuo-motorickej percepcie, emocionálne poruchy. Výskyt je častejší u chlapcov.

Zničenosť, bezmocnosť, preťaženie a strach z budúcnosti nie sú pre rodiny s „ADHD – deťmi“ žiadnymi neznámymi pojmami. Väčšinou je táto porucha pre rodinu veľkým bremenom, lebo zvláštne správanie dieťaťa býva často z nevedomosti považované za chyby výchovy.

K ťažkým úlohám výchovy dieťaťa s ADHD sa pridružuje ešte i odmietavý postoj vonkajšieho sveta, ktorý môže viesť k psychickému tlaku na všetkých členov rodiny. Na ADHD by sme však nemali pozerať len ako na deficit alebo poruchu.

Tieto veľmi senzibilné deti, mládež a dospelí majú aj svoje silné stránky, môžu sa od nich veľa učiť aj ostatní ľudia. Väčšinou bývajú veľmi kreatívni a plní fantázie, vycítia náladu a jej zmeny a oplývajú nesmiernou ochotou pomôcť. Majú obrovský zmysel pre spravodlivosť. Vedia sa pripútať k nejakej téme, vhĺbiť sa do nej a získať obdivuhodné výsledky a poznatky.

Ako zistím, či má moje dieťa ADHD?

Nájsť rýchlu odpoveď na túto otázku je ťažké, lebo ADHD má mnoho podôb a vyskytuje sa napríklad spolu s hyperaktivitou (ADHD) alebo bez nej (ADD). Aby sme mohli spoľahlivo stanoviť diagnózu, je nevyhnutné veľmi pozorné sledovanie dieťaťa a jeho vývinu. Keďže u hyperkinetického syndrómu sa jedná o pomerne ťažko diagnostikovateľnú poruchu, odporúča sa vyhľadať odborníka vtedy, ak máte pocit, že vyššie popísané symptómy sa vyskytujú aj u vášho dieťaťa. Odborníkmi máme na mysli detského psychológa alebo psychiatra. Aj tu je vhodné vypočuť si názor najmenej dvoch nezávislých expertov.

Ako vzniká ADHD?

            Už niet pochýb že ADHD má biologický základ v odlišnom vývoji a funkcii mozgu. Zistilo sa, že na vzniku príznakov sa podieľa narušený metabolizmus látok, ktoré prenášajú vzruchy medzi nervovými bunkami, a to dopamínu a noradrenalínu, uvádzajú psychiatri.

ADHD je v detstve jednou z najčastejších psychiatrických porúch. Trpí ňou až sedem percent detí školského veku.

            Zásadný, až 80%-ný význam majú genetické faktory. Ich účinok sa potom sčíta s vplyvmi prostredia, medzi ktoré patrí fajčenie, konzumácia alkoholu počas tehotenstva atď.
Najčastejšie sa ADHD diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom veku dieťaťa, teda na začiatku školskej dochádzky. Vtedy sa stupňujú nároky na jeho prispôsobenie sa rôznym normám a na stabilnejší výkon. Ťažkosti sa vyvíjajú s vekom a ovplyvňuje ich aj okolie. Dôležitú úlohu má správny výchovný a pedagogický prístup. Rodičia i učitelia by sa preto mali snažiť dozvedieť sa o tejto poruche čo najviac.

Príznaky ADHD poruchy

Ø  neschopnosť sústrediť sa na podrobnosti;

Ø  ťažkosti so zachovaním pozornosti pri plnení úloh alebo hre;

Ø  pri rozhovore sa zdá, akoby dieťa nepočúvalo;

Ø  nepostupuje podľa pokynov;

Ø  má ťažkosti s rozvrhnutím úloh a činností;

Ø  vyhýba sa úlohám, ktoré vyžadujú neprerušovanú duševnú prácu;

Ø  často stráca veci, ktoré potrebuje;

Ø  ľahko sa pri práci rozptýli;

Ø  v každodennej činnosti je zábudlivé.

Ø  často sa s niečím pohráva, vrtí sa na stoličke;

Ø  zdvihne sa zo svojho miesta v situácii, kedy by malo sedieť;

Ø  začne pobehovať bez ohľadu na situáciu;

Ø  nedokáže sa hrať potichu;

Ø  zvýšený rečový prejav;

Ø  je neustále v pohybe.

            Musíme rozlišovať medzi hyperaktívnym a „zasnívaným“(hypoaktívnym) dieťaťom. Je treba rozlišovať medzi nepokojnými „narušiteľmi pokoja“, ktorí majú odlišný spôsob spánku, prevrhnú každý pohár, neustále vyjadrujú svoj názor, stále trepú celým telom a privádzajú rodinu aj svojich priateľov často na hranicu únosnosti, a medzi tichými zasnívanými deťmi, ktoré nikdy nie sú ráno hotové včas, dlhé hodiny dokážu jednou pastelkou kresliť nejakú postavičku počas vyučovania a v zásade si zabúdajú domáce úlohy na ďalší deň.

            Oba typy môžu mať syndróm ADHD, avšak v rôznej forme. Diagnózu môže stanoviť len skúsený odborník. Často sa ADHD diagnostikuje až v školskom veku, typické symptómy sú však prítomné už oveľa skôr. Toto má rôzne príčiny. Na jednej strane nie sú požiadavky na dieťa v predškolskom veku až také veľké. Materská škola poskytuje voľný priestor tak, že aj nepokojné hyperaktívne deti nájdu vždy možnosť, ako sa pohybovo vyžiť.

            Cielená koncentrácia alebo trvalá pozornosť sa očakáva od detí predškolského veku len zriedka. Kto si nechce stavať, ten behá alebo si jednoducho nájde svoju zábavku, ktorá ho zaujme. A tiché „zasnívané“ deti, ktoré sa veľmi zaoberajú samy sebou a nikomu nie sú na obtiaž, tiež nepovažujeme za mimoriadne nápadné v správaní.

Liečba ADHD – syndrómu

            Pri tejto poruche netrpia iba deti. Väčšina rodičov žije v trvalom strese, sú nervózni a obávajú sa toho, čo prinesie ďalší deň. A to nehovorím o tom, ako problematická ratolesť narušuje život celej rodiny. Medzi rodičmi môže dochádzať k nezhodám v prístupe k deťom. Rôzny býva i ich názor na to, či je dieťa skutočne choré a potrebuje liečbu.

            Moderné lieky zmierňujú podľa psychiatrov nedostatok pozornosti i hyperaktivitu a pomôžu dieťaťu k lepšiemu výkonu. To má zásadný vplyv na jeho sebahodnotenie a pre rodičov znamená zmiernenie výchovného stresu. Používajú sa preparáty, ktoré upravujú látkovú výmenu dopamínu a noradrenalínu v mozgu. Ako bude konkrétna liečba vyzerať, navrhuje detský psychiater podľa výsledkov vyšetrení. Osvedčilo sa kombinovať lieky s úpravou režimu a psychoterapiou.

ADHD u malých detí

            Jednotlivé symptómy hyperkinetického syndrómu môžeme pozorovať už v dojčenskom veku. Charakteristická je zvýšená aktivita, nepravidelný rytmus spania a bdenia alebo málo spánku a popritom veľa kriku a málo rozprávania. Aj dotyková citlivosť a očný kontakt sa neprejavujú tak, ako u iných detí. Aktivita je zvýšená. Tieto znaky však nie sú v žiadnom prípade prítomné u každého dieťaťa, u ktorého sa neskôr diagnostikuje ADHD. Diagnózu však nie je možné stanoviť pre tretím rokom života dieťaťa a aj potom je ešte vždy ťažké jednoznačne stanoviť, či sa jedná o spomínanú poruchu.

            V predškolskom veku, medzi tretím a šiestym rokom, sú viditeľnými symptómami známky motorického nepokoja – obzvlášť v hrových situáciách padne dieťaťu zaťažko vydržať vtedy pokojne a vytrvalo. Aj výbuchy zlosti a nedodržiavanie hraníc patria k faktorom, ktoré vedia urobiť zo všedného dňa v škôlke tortúry. Oneskorenia môžeme nájsť prakticky vo všetkých oblastiach detského vývinu: v plánovaní a riadení činností, v hrubej a jemnej motorike, čo je viditeľné predovšetkým pri kreslení. Riziko úrazu je v porovnaní s inými deťmi niekoľkonásobne vyššie.

Príklad: ADHD u dieťaťa 0 – 5 rokov

            Lukáš má štyri roky a pôsobí dojmom, akoby bol neustále „pod elektrickým prúdom“.

Tento útly chlapček je celý deň v pohybe a drží celú rodinu v pokluse. Na rodinnej oslave narodenín svojej starej mamy, kde sa stretlo množstvo tiet a ujov, hrá Lukáš futbal bez prestávky tri hodiny na striedačku so všetkými mužmi, ktorí sú ochotní hrať sa s ním.

Kým dospelých premáha únava jedného po druhom a utierajú si pot z čela, Lukáš pobehuje po ihrisku a aj pri stom kopnutí do brány si robí ešte plný energie 10-metrový rozbeh. Večer potom padá na smrť unavený do postele a spí ako „zabitý“ až do rána.

            U dieťaťa s ADHD v spojení s hyperaktivitou do veku približne troch rokov je nevyhnutná neustála kontrola a dozor dospelého, aby sme sa vyhli nepríjemným úrazom.

Takýto veľmi namáhavý všedný deň s hyperaktívnymi deťmi, ktorý býva často sprevádzaný aj nepokojným a krátkym spánkom, znamená pre rodičov nesmiernu záťaž. Mali by preto dbať na to, aby využili každú pokojnú chvíľu svojho dieťaťa na to, aby si sami urobili pauzu a nazbierali nové sily.

 

2.     Hypoaktivita

Hypoaktívne dieťa býva málovravné, pasívne, menej pohyblivé. Môžu sa u neho prejavovať aj výbuchy zlosti, lebo býva terčom posmechu.

Takéto deti sú pomalé, neobratné, nezhovorčivé, vydržia dlho v nečinnosti. Pôsobia ako bezproblémové, poslušné, ale niekedy zasa pôsobia dojmom zaostalého dieťaťa.

 

3.     Detská neuróza

Pri neuróze si môžeme všimnúť rôzne neurotické návyky ako ohrýzanie nechtov, cmúľanie prstov (O. Kondáš, 1979). Detská neuróza často býva označovaná ako emocionálna porucha.

 

4.     Agresivita

Agresivitou nazývame každé zámerné konanie, ktorého motívom je otvorenou alebo symbolickou formou spôsobiť niekomu alebo niečomu krivdu, škodu alebo bolesť. V materskej škole vznikajú najčastejšie spory o hračky, či sú to slovné hádky, ktoré ale môžu vyústiť do vážnejších útokov ako bitky, strkanie a pod.

 

5.     Klamstvo a detská lož

Dieťa predškolského veku má ešte vnímanie nepresné, predstavy nejasné, nezodpovedajú skutočnosti. Podľa P. Klímu a J. Klímu (1978) o klamstve hovoríme vtedy, keď dieťa už je schopné rozlišovať medzi pravdou a nepravdou a uvedomuje si výhody pri praktizovaní nepravdy.

Príčiny detského klamania (Ľ. Edelsberger, F. Kábele a kol., 1988) sú:

Ø  Nedostatočná výchova (detské omyly a nepravdy prerástli v lož),

Ø  Zlý výchovný vzor

Ø  Psychická porucha – pseudolgia phantastica, tzv. bájivá lož, kedy si títo jedinci vymýšľajú zložité deje, ktorým sami veria.

 

6.     Detská neposlušnosť

Pri detskej neposlušnosti ide o vedomé alebo niekedy aj o nevedomé neplnenie pokynov, príkazov alebo zákazov rodičov, pedagógov, vychovávateľov, nerešpektovanie opakovanej výzvy k poslušnosti, presadzovanie vlastných, často výchovne nežiadúcich zámerov.

 

Neposlušnosť môže byť podľa V. Gaňu (1963) podmienená:

Ø  Typom nervovej činnosti,

Ø  Nevhodným príkladom z filmu a pod.,

Ø  Nevyriešeným konfliktom, a to konfliktom spôsobeným nespravodlivým trestaním, ironizovaním alebo zosmiešňovaním.

Ø  Ak dieťa nie je včas usmernené, motivované, neposlušnosť môže prerásť do vzdorovitého správania.

 

V. Gaňo ( 1963) uvádza tieto formy vzdorovania:

Ø  Dieťa nechce robiť to, čo robí pedagóg, vychovávateľ,

Ø  Dieťa robí to, čo pedagóg, vychovávateľ zakazuje

Ø  Dieťa robí opak toho, čo je žiadané (negativizmus)

Ø  Príčinou vzdorovitého správania podľa E. Rybárovej (1986) môže byť:

Ø  Nesprávna výchova (rozmaznanosť, prísnosť, nedôslednosť),

Ø  Iný škodlivý vplyv prostredia (zlý vzor, hádky),

Ø  Vrodený sklon (neschopnosť prispôsobiť sa),

Ø  Patologický stav (encefalopatická porucha osobnosti, psychopatia)

Najčastejšie dieťa vzdoruje okolo tretieho roku a v puberte. Pri nesprávnej výchove sa môže fyziologická vzdorovitosť zmeniť v trvalú vlastnosť človeka. U detí môže vzdorovitosť prerásť do afektívnych porúch.

 

7.     Afektívne poruchy

Vznikajú ako následok nedostatočného alebo nevhodného citového pôsobenia pedagógov, vychovávateľov.

 Príznakmi afektívnych porúch podľa L. Edelsberga, F. Kábeleho a kol. (1988) sú:

Ø  Zvýšená dráždivosť

Ø  výbuchy zlosti a hnevu, agresivita

Ø  mrzutá nálada, apatia

Ø  porucha spánku

Ø  obrátený rytmus dieťaťa (cez deň je ospalé, v noci nespí, je nespokojné)

 

Predškolský vek má do značnej miery určujúci vplyv na celý ďalší psychický vývin a na jeho zdravie v školskom veku i v dospelosti. Preto je nevyhnutné venovať veľkú pozornosť uspokojovaniu všetkých potrieb detí tejto vekovej kategórie a v prípade problémov v správaní včas začať s vhodnou intervenciou.

 

 

Deti potrebujú hranice

            Človek sa rodí a žije v určitom prostredí, ktoré ho obklopuje, predstavuje nevyhnutné podmienky na jeho existenciu, ponúka mu zdroje k uspokojeniu potrieb, a tým sa stáva jeho súčasťou. Má predpoklady aktívne sa adaptovať do spoločenského prostredia, kde získava ľudskosť, ktorá nie je vrodená, a ako dieťa sa jej musí učiť a osvojovať si špecificky ľudské kvality a spôsoby reagovania na konkrétne podmienky. Tento proces sa nazýva socializácia a prebieha prakticky od narodenia do ukončenia života.

            Pre vývin dieťaťa a utváranie jeho osobnosti má nesmierny význam rodinné prostredie. Rodina je útvar, v ktorom dostáva prvé podnety a impulzy pre svoj vývin. Každý zážitok dieťaťa, čo prežíva a osvojuje si, zanecháva hlboké stopy v jeho osobnosti a v ďalšom vývine.

            Osobnosť sa modeluje zámernými aj nezámernými vplyvmi, predovšetkým výchovou. Vychovávať znamená pôsobiť do vnútra človeka, aby v ňom bola vyvolaná žiadúca odozva jeho schopností a vlôh po stránke intelektovej, citovej a sociálnej, ktoré dopomáhajú jedincovi dosiahnuť životný cieľ. Dieťa či dospelý jedinec si určite nemôže „robiť to, čo chce“. Pre život a prácu by mali byť stanovené jasné pravidlá – mantinely / hranice.

Čo sú to vlastne hranice?

            Hranice vymedzujú priestory a doby, poskytujú istotu a bezpečie, sú orientačnými bodmi – zároveň však provokujú, sú značkami, ktoré veľakrát platia len nejaký čas.

            Deti potrebujú hranice – isto mi dáte za pravdu, že to platí viac než kedykoľvek predtým. Rešpektovať hranice detí znamená zaručiť im dôstojný vývoj. V tomto zmysle hranice chránia, ale neuchránia pred skutočnosťou. Kto chce deti ušetriť od skúsenosti s tesnými hranicami, spôsobuje to, že robí vyvíjajúce sa deti nespôsobilé života.

            Ako potrebujú hranice deti, tak ich potrebujú aj dospelí.

Má či nemá zmysel určovať hranice?

            Veľakrát sa stretávame s negatívnym používaním pojmu „hranice“ spojeného s trestom, karhaním, napomínaním, zákazom, moralizovaním a aj odmietnutím. Zároveň sa však za ním skrýva veľká miera pedagogickej neistoty v jednaní, absencia kladného sebahodnotenia, malá alebo žiadna dôvera vo vlastné schopnosti – ale súčasne aj túžba po všeobecne platných normách a hodnotách.

            Problémy vo výchove ako ich naozaj môžeme pozorovať vlastne všade, a to nielen vo vzťahu k určovaniu hraníc, majú bezpochyby svoj pôvod v relativizácii hodnôt a noriem v každodenných výchovných otázkach, v rozpore medzi vlastným praktizovaným a chceným výchovným štýlom a nejednotných názoroch odborníkov, ako by mala výchova detí vyzerať. Vo väčšine prípadov sú rodičia „závislí“ od pedagogického, psychologického alebo terapeutického poradcu, ktorý im poskytuje návod „ako správne vychovávať“. Je pravdou, že pedagogický expert alebo poradca môže spolu s rodičmi nájsť vhodné alternatívy k tej správnej ceste.

Hranice deti podnecujú k tomu, aby sa zoznámili s priestormi na druhej strane známych hraníc a dobývali ich

            Múdrosti, ktoré nachádzame v rôznej odbornej literatúre, rodičom výchovu neuľahčujú, ale môžu viesť ich myslenie a jednanie, podnecovať ich k otázkam a aj nabúravať ich už zavedené praktiky vo výchove, ktoré možno nie sú najvyhovujúcejšie. Mnohé ťažkosti pri výchove detí, ktoré môžeme pozorovať všade, spočívajú v nedostatočnom vymedzení hraníc. Je to paradoxné. Na jednej strane sú deti hmotne až extrémne zaopatrené, nič im nechýba a na druhej strane panuje v mnohých vzťahoch rodičov k deťom nepredstaviteľná prázdnota a chlad. Vtedy deti upriamujú na seba pozornosť rôznymi extrémnymi prejavmi správania.

            Deti chcú hranice a pravidlá. Chcú mať jasno. Chcú vedieť, na čom sú. Hranice zjednávajú ochranu, vytvárajú spoľahlivý systém súradníc, v ktorom sa môžu aspoň na určitú dobu vyznať.

            Rodičia, ktorí sú vo výchove detí ľahostajnejší, často sa namiesto stanovenia jasných pravidiel uchyľujú k zákazom a trestom. Tie však majú na deti negatívny vplyv, pretože sa snažia lámať detskú vôľu. Tresty a zákazy nie sú vhodným prostriedkom pre stanovenie hraníc, zákazy vedú deti k tajnostiam a ku klamstvám. I keď na druhej strane, nie je dobré ani tresty úplne vylúčiť. Určovať hranice a byť dôsledný je založené na vzájomnej úcte. Kto má deti v úcte, môže očakávať úctu aj od nich.

Tresty a zákazy nie sú vhodným prostriedkom pre stanovenie hraníc, vedú deti k tajnostiam a ku klamstvám

Voľná výchova spôsobuje v správaní dieťaťa problémy, a to:

Ø  v emocionálnej orientácii deti len ťažko nadväzujú kontakty s druhými ľuďmi,

Ø  v sociálnej orientácii týmto deťom chýbajú osobné vzory, ktoré by im ukazovali hranice, pravidlá a morálne smernice správania,

Ø  v túžbe po individualite štýl absolútnej voľnosti deťom nedovoľuje, aby si vážili a rešpektovali samých seba.

            Dôsledky úplnej voľnosti sú, že sa deti cítia nekompetentné, neschopné rozhodovania. Ak chceme, aby deti nadobúdali počas svojho vyvíjania sa aj pocit zodpovednosti či pocit spolupatričnosti, môžeme to my ako rodičia ovplyvniť prostredníctvom aktívnej spolupráce. Kto deti ustavične materiálne rozmaznáva a nedáva im prežívať ten už spomínaný pocit zodpovednosti, okráda ich o vlastnú samostatnú skúsenosť. Napr. to, že si uprace svoju izbu, umyje riad po obede, podáva samostatne určené výkony v škole a pod. Zaslúžia si povzbudenie, pozitívne ohodnotenie a pretože výnimka potvrdzuje pravidlo, ako prekvapenie niekedy materiálnu odmenu. Ak vyrastá dieťa v emocionálne vyrovnanom prostredí, dokáže znášať materiálnu frustráciu. Deti si skúšajú frustračnú toleranciu, a tak sú vlastne povzbudzované, aby hľadali nové cesty a možnosti, ako si splniť svoje materiálne priania.

Hranice deťom ukazujú, ako ďaleko môžu zájsť

            Hrať sa s hranicami znamená hrať sa s vlastnými schopnosťami, ísť na vlastnú výkonnostnú hranicu, skúmať hĺbku a emocionálny základ medziľudských vzťahov, testovať spoľahlivosť noriem a hodnôt, ktorými žijú rodičia a pedagógovia/vychovávatelia.

Každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie!

            S týmto výrokom bude so mnou každý súhlasiť, veď ktorý rodič by nedal svojmu dieťaťu všetko. Aby sa deťom dostalo istoty, orientácie a opory, potrebujú hranice. Len hranice určujú priestor, presnejšie – voľný priestor, kde sa môžu vytvárať priaznivé podmienky a sociálne vzťahy. Deti potrebujú priestor, ktorý môžu naplniť – životom, fantáziou, produktivitou. Priestor môže dieťaťu pomôcť nájsť stanovisko, rozvíjať vlastné ja.     Deti potrebujú povzbudenie a podporu, budujúcu dôveru, citovú oporu. K tomu potrebujú spoľahlivý a dôverný emocionálny základ. Deti chcú vedieť, na čom sú. Prehľadné a jednoduché pravidlá, opakujúci sa rytmus a rutina deťom pomáhajú sa vyznať a získať stanovisko. Kto deťom poskytuje priestor, dáva im tiež k dispozícii čas.

Deti potrebujú aj časové hranice

            Čas, ktorý je vyplnený zmysluplnými aktivitami a účelným jednaním zamiereným na cieľ. Deti však potrebujú voľný čas pre seba – na hry, na odpočívanie, na rôzne činnosti a záujmy. Samozrejme, dospelí a aj deti potrebujú čas jeden pre druhého, čas na rozhovory o vzájomných očakávaniach, aby sa dohodli, ktoré nepostrádateľné normy a hodnoty chcú  rodičia sprostredkovávať a žiť. Deti potrebujú hranice tým skôr, čím viac sú vychovávané k samostatnosti a autonómii.

Postupnosť krokov pri určovaní hraníc:

1.      Pomenovať pocity, túžby, želania dieťaťa. Pocity treba reflektovať hneď v tom momente, ako sa objavia. Vyjadrujeme tým, že dieťa aj s jeho prežívaním plne akceptujeme. Ak by sme tento krok vynechali, naznačovalo by to, že pocity nie sú dôležité, prípadne že nie sú akceptovateľné.

2.      Oboznámiť s obmedzením. (Napríklad: “Do pieskoviska sa zmestia ešte dva poháre vody.”) Výnimočne môže byť nutné vymeniť poradie prvých dvoch krokov – keď je potrebné rýchlo zasiahnuť. (Napríklad sa dieťa chystá udrieť kladivom do okna…)

3.      Navrhnúť vhodné alternatívy. Dieťa v danom momente nemusí napadnúť iný spôsob sebavyjadrenia. “Domček nie je na státie na ňom. Môžeš sa postaviť na stoličku alebo na stôl.” Neverbálne ukázanie na možnosti a použitie mena dieťaťa tiež pomôžu odviesť pozornosť od pôvodných úmyslov.

            Pri porušovaní pravidiel ide často o výkrik dieťaťa s nízkym sebavedomím, ktoré potrebuje istotu hraníc. Preto je v tomto momente obzvlášť dôležité prejaviť porozumenie a prijatie a pri tom jasne určiť hranice. Treba sa vyhnúť siahodlhým diskusiám, vyhrážaniu sa a trestaniu. Na mieste je trpezlivosť, prvé tri body možno aj niekoľkokrát zopakovať.

             Pokiaľ dieťa pokračuje v prekračovaní hraníc, možno mu ponúknuťposlednú možnosť voľby. Buď môže ísť o ukončenie sedenia a opustenie miestnosti, alebo o odstránenie danej hračky z dosahu dieťaťa. Voľba musí byť jasne a zrozumiteľne vyslovená (“Ak sa rozhodneš, že do mňa ešte raz strelíš, tak si sa rozhodol opustiť miestnosť/ nehrať sa viac s pištoľou.) Obmedzenia vyslovené týmto spôsobom nie sú trestom ani odmietnutím dieťaťa. Pri určovaní hraníc treba samozrejme brať do úvahy predovšetkým bezpečnosť. Vo výnimočných situáciách – napríklad keď sa dieťa snaží rozbiť kladivom zrkadlo – terapeut neostane sedieť a nebude prechádzať všetky kroky postupne, musí zasiahnuť.

 

 Tolerantná výchova ničí deťom hodnoty.

 

 

Tvrdohlavé dieťa

Máte doma tvrdohlavca, ktorý sa v obchode domáha všetkého, čo mu padne do oka? Ak sú vám známe situácie, keď vaše dieťa prosíka, kričí, plače, a dokonca sa niekedy aj hodí o zem, skúste nabudúce jednu z našich rád, ktoré vám umožnia naviazať vzťah s dieťaťom založený na vzájomnom rešpekte a dôvere a pomôžu vám riešiť situácie s chladnou hlavou:

1.      Zostať ľahostajný a zachovať pokoj – toto je najdôležitejší a zároveň najťažší krok. Musíme mu pokojne vysvetliť, že nemôže mať všetko. Jediný účinný spôsob, ktorý dieťa od takéhoto chovania odradí, je skúsenosť, že týmto spôsobom svoj cieľ nedosiahne.

2.      Neustúpiť – musíme si stáť za slovom. V žiadnom prípade mu nehovoríme, že je zlý alebo škaredý, keď sa takto správa, iba rázne vyslovíme odmietnutie.

3.      Prejaviť pochopenie – je dôležité dieťaťu ukázať, že si uvedomujeme, ako veľmi si danú vec praje, a vyhnúť sa slovám ako napríklad „Chceš toho priveľa.“ Dieťa potrebuje cítiť, že je chápané.

4.      Nediskutovať – vyvarujte sa dlhým diskusiám o dôvodoch, prečo mu danú vec odmietate kúpiť. Dieťaťu to dáva veľa príležitostí reagovať tak, aby sme sa cítili vinní.

5.      Pripraviť sa na opakovanie scén – musíme si uvedomiť, že pokiaľ sme čo len raz prikývli požiadavkám nášho dieťaťa, bude skúšať všetko možné aj nemožné, aby to opäť dosiahlo. Tu však musíme zotrvať v našom postoji.